Gramatické rozprávky
samohlásky, spoluhásky, vlastné podstatné mená .... a ešte oveľa viac

v kategórií: Články
prečítaní: 3140


Výkladové a upevňovacie rozprávky v predmete slovenský jazyk

1. Samohlásky na túre

Bol pekný slnečný deň, ale všetky samohlásky sedeli doma a nudili sa. Samohláska a navrhla: ,,Poďme na túru!” Každý o nej vie, že je to rodený vodca. Veď dokonca aj v zbore hlások stojí na prvom mieste.
Samohláska i znechutene pokývala hlavou, až jej nadskočila okrúhla čiapočka. Býva vždy mrzutá na rozdiel od svojej sestry. Tá je oveľa pokojnejšia, hoci sa obe nazývajú rovnako. Naveľa, na veľké prehováranie ostatných súhlasila.
Ale ako sa na túru obliecť? Rozhodovali sa, až sa rozhodli pre malé a tlačené šaty. Veľké nosia všetky hlásky len pri slávnostných príležitostiach, ako je napríklad otváranie vety či začiatok vlastného mena.
Konečne sa teda  vybrali na túru. Išli nádhernou krajinou a po dlhšom čase ich rozboleli nohy. ,,Ach,” povzdychla si samohláska a ,,sadnime si trochu.” ,,Ideme ešte len chvíľočku,” nesúhlasila s ňou samohláska i. ,,Ech, predsa sa len zastavme,” zvalila sa samohláska e do trávy. ,,Uff,” odfúkla  si aj spokojná samohláska u, keď sa po-sadila na pníček. ,,Odpočiňte si moje boľavé nožičky,” naťahovala si samohláska o nohy. Iba y a ä nič nepovedali, lebo sú to tiché a mlčanlivé samohlásky.
Po chvíľke opäť vykročili, ale onedlho narazili na priepasť. ,,Ajajaj,” zabedákala samohláska a, ,,ďalej sa ísť nedá!“ ,,Iste,“ riekla na to samohláska i, ,,ja som tušila, že nás zle povedieš! ,,Ej, to je škoda…,”mrmlala samohláska e. ,,Už je to tak, máme smolu", u na to. ,,Obrovskú smolu!", zveličilo o pozerajúc sa do priepasti. Tá ich smola bola presne taká veľká ako priepasť pod nimi. Iba y a ä nič nepovedali, lebo sú to tiché a mlčanlivé samohlásky.
Podvečer sa utrmácaní ale spokojní vrátili domov. ,,Áno, doma je najlepšie,” vyhlásila samohláska a. ,,Inam sme ani nemuseli chodiť,” chcela sa opäť hádať hašterivá samohláska i. ,,Ešte niekedy niekam pôjdeme?”, spýtala sa s obavami samohláska e ostatných. ,,Určite,” odvetila jej pohotovo samohláska u. ,,Ohromné!”, potešila sa samohláska o a navrhla: „Zoberme so sebou aj deti z dediny… Adama, Ivanku ,Emila, Urbana, Olinku… Nech sa aj ony s nami potešia.“ Iba y a ä nič nepovedali, lebo  sú  to  tiché a mlčanlivé samohlásky. Nikdy nikomu  neskáču do reči
a nepchajú sa na čelo pred ostatných.

Ponaučenie: Prechádzky, turistika, pohyb na čerstvom vzduchu prospievajú zdraviu. Športujme.



2. Pyšní nespratníci

Deti, vy poznáte písmenká, však? Dnes sa už ťažko dozvieme, prečo sa jedno píše tak, druhé onak. Niektoré spoluhlásky sa píšu s mäkčeňom preto, aby ich bolo možné rozoznať od súrodencov. Isto viete, že hovorím o ď, ť, ň, ľ, dž, č, ž, š. Ale kým dž, č, ž, š sa správali normálne a skromne ako iné písmenká, mladé ď, ť, ň, ľ  si o sebe začali namýšľať, že znamenajú niečo viac ako ostatní. Vraj nosia mäkčene na sebe preto, lebo majú slávnych predkov a v žilách im koluje kráľovská krv. Veď mäkčeň sa tak veľmi podobá na kráľovskú korunu, že sa to nedá odškriepiť.
Keďže to boli veselí spoločníci, rady ich ostatné písmenká pozývali na návštevu. Ale beda! Raz keď boli na návšteve u samohlások e, i, správali sa nedôstojne. Nevyzuli si špinavé topánky a hneď zničili hostiteľom nový koberec. Dokonca začali u nich bez dovolenia fajčiť, odhadzovali ohorky kade-tade, až vznikol z toho malý požiar. Ktorýsi nespratník povyberal zo sekretára poháre a rozbíjal ich. Nuž, nie div, že  keď sa táto návšteva  skončila, stáli  samohlásky e, i zhrozené v zničenom byte so slzami v očiach.
,,Čo teraz,“ rozmýšľali, ,,máme to oznámiť nášmu kráľovi?“ Malé i tvrdilo, že to netreba, ale e ho upozorňovalo, že raz je potrebné vyčíňanie nespratníkov ukončiť. Čo keď sa vo svojom bláznení nezastavia v budúcnosti ani pred zločinom?
Išli teda ku kráľovi Gramatkovi a všetko mu povedali. Ten rozhnevaný okamžite poslal svoje stráže po obvinené spoluhlásky. O hodinu už stáli ď, ť, ň, ľ pred kráľom pyšne a hrdo, neuvedomujúc si, že ich čaká trest. Ale hneď zbadali, že sa kráľ Gramatko veľmi mračí. V krátkosti spoluhláskam oznámil, prečo si ich k sebe pozval. Tým veru plecia a nosy ovisli!
,,Mal by som vás dať do väzenia, alebo odovzdať katovi,“ rozmýšľal nahlas Gramatko, ,,ale tak veľmi ste sa zas neprevinili. Teraz sa samohláskam e, i pekne ospravedlníte a nahradíte im škodu. A v budúcnosti, keď sa s nimi stretnete v slabike, úctivo si dáte z hlavy dolu mäkčeň. Budete sa aj potom čítať mäkko, ale písať sa budete bez mäkčeňa. Rozumeli ste?“  
Ň sa nesmelo ozvalo: ,,A čo v slabikách so samohláskami a, u, o? Môžeme mať na sebe mäkčeň?“ ,,Môžete,“ rozhodol kráľ, ,,tie sa na vás nesťažovali.“ Aj ľ nabralo smelosti a ozvalo sa: ,,Veličenstvo, a nebudú sa ľudia mýliť pri vyslovovaní a čítaní týchto slabík?“ Kráľ odpovedal: ,,To už nechaj na ľudí. Možno sa v niektorých slovách budú naozaj trochu mýliť, ale už druháci sa to dokážu naučiť.“
A tak, deti, môžeme rozprávku ukončiť. Pýcha bola potrestaná. Ď, ť, ň, ľ vyrástli, zmužneli, nabrali sily aj rozumu. Stali sa z nich statočné a skromné spoluhlásky. Na kráľov rozkaz nikdy nezabúdajú a nemali by ste naň zabúdať ani vy, deti.  

Ponaučenie: Na návštevách u cudzích i blízkych ľudí sa správajme slušne.



3. Nová móda, alebo ako vznikli vybrané slová

Dnes je v dedinke Spoluhláskovo veselo. Obecný rozhlas vyhráva, muzika sa nesie široko-ďaleko. ,,Určite k nám prišli nejaké samohlásky," tešili sa spoluhlásky, lebo vedeli, že spojením spoluhlások a samohlások vzniknú nové slabiky, z nich nové slová, z nich vety a potom hurááá do sveta v hovorenej alebo písanej podobe. Pravda, spoluhlásky sa môžu spájať do slabík aj s l a r, ale to už predsa nie je také zaujímavé.
,,Aké samohlásky prišli dnes?“, pýtali sa všetky spoluhlásky b, ktorá bývala hneď pri obecnom úrade. Bola známa tým, že mala rýchle a spoľahlivé informácie. Už, už otvárala ústa, ale namiesto nej začal hovoriť starosta do obecného rozhlasu ,,Chrrr... chrrr,... vážené spoluhlásky. Oznamujem vám, že dnes k nám prišli samo-hlásky i vo veľkom množstve. Ktorá z vás má záujem tvoriť nové slabiky, nech sa dostaví pred obecný úrad.“
Spoluhláska b si však slovo vziať nedala: ,,Priateľky,“ začala stíšeným hlasom. ,,Starosta povedal i, ale to nie je také obyčajné i s bodkou, na ktoré sme zvyknuté. Číta a vyslovuje sa ako i s bodkou, ale píše sa celkom ináč. No to ste teda ešte nevideli!“
,,Čo sú to za novoty? Čo je to za nová móda?“, čudovali sa spoluhlásky. ,,Tie zvláštne y majú aj druhé meno také cudzokrajné. Vraj ypsilony.“ ,,Ypsilony? No teda!“, nevychádzali z údivu spoluhlásky, ,,a môžeme vôbec tvoriť slabiky s takými čudami?“
O chvíľu po krátkej hudbe sa ozval znovu naliehavý hlas starostu: ,,Prosíme vážené spoluhlásky, nech sa rýchlo v prípade záujmu dostavia pred obecný úrad, aby sme nenechali našich hostí dlho čakať.“
A čo na to spoluhlásky? Nuž viete, ako ľudia. Niektoré vždy túžili po niečom novom, zaujímali sa o novú módu a tak utekali pred obecný úrad čo najrýchlejšie. Boli to: d ,t, n, l, g, k, h, ch.
Spoluhlásky s mäkčeňom ď, ť, ň, ľ, dž, č, ž, š a pridali sa k nim aj dz, c, j o novú módu nemali vôbec záujem. ,,Hlúposti,“ vraveli si, ,,my predsa nebudeme meniť svoje zvyky!“ Ostali verné i s bodkou a preto, že väčšina z nich mala mäkčeň, voláme ich aj mäkké spoluhlásky. Staré i s bodkou voláme mäkké i.
Lenže, keď je niečo mäkké, iné musí byť tvrdé. Módychtivé spoluhlásky, ktorým sa zapáčilo y si ho pomenovali tvrdé y a aj samy sa odvtedy volajú tvrdé spolu-hlásky.
Ale vy, deti, ktoré dobre poznáte celé Spoluhláskovo, viete, že sme predsa nevymenovali všetky spoluhlásky, však? Ako sa teda rozhodli zvyšné b, m, p, v, r, z, s, f? Nuž, rozhodli-nerozhodli, rozhodli sa napokon pre y. Lenže beda, neskoro! Ypsilonov nedošlo do Spoluhláskova dosť, a tak sa nerozhodným spoluhláskam neušli do všetkých slov. ,,Čo budeme robiť?“, dobrý starosta ustarane krútil hlavou, ,,neprí-jemnosť!“
Ale čo teraz? Aspoň niekoľko ypsilonov pridelil  každej spoluhláske. Veď aj málo je predsa viac ako nič. Nerozhodné spoluhlásky dostali od starostu takúto úlohu: ,,Do zajtra rána nahlásite na Obecný úrad, v ktorých slovách sa po vás, nerozhodných spoluhláskach, bude písať y.“ Nerozhodné spoluhlásky súhlasili. Veď čo iné im ostávalo? Úlohu statočne splnili. Na druhý deň mal starosta na stole zoznam slov, v ktorých sa po b, m, p, v, r, z, s, f  píše ypsilon.
A pretože tieto slová boli spomínanými spoluhláskami vyberané naozaj zod-povedne po celú noc, voláme ich aj vybrané slová. A ako voláme nerozhodné spoluhlásky? Nuž, obojaké! Veď sa predsa po nich píše aj mäkké i s bodkou a vo vybraných slovách aj moderné nové ypsilon.

Ponaučenie: Neohovárajme cudzích ľudí. Snažme sa tým, ktorí sa k nám prisťahovali (napr. novému žiakovi v triede) pomáhať.



4. Zábudlivé zablúdené ý

Panovník Ríše slovenského jazyka kráľ Gramatko rád chodil po svojej krajine. Raz ho v istej dedinke zaujala pekná stavba pripomínajúca kaplnku. Dnu v nej našiel starú-prastarú knihu.
„V knihe je opísaný príbeh vzniku našej dediny,” povedal kráľovi starosta, ktorý ho sprevádzal. ,,Mohol by som si tú knihu požičať? Rád by som si ju v  pokoji prečítal”, spýtal sa kráľ. Starosta sa však zatváril skormútene: ,,Bojím sa, Veličenstvo, že to asi nepôjde. Zo srdca radi by sme Vám knihu požičali, ale existuje povesť, že keď ktosi odnesie knihu z dediny, dedinu postihne nešťastie.”
,,Hm… naozaj nerád by som Vám spôsobil nepríjemnosti, ale keď ja  som taký zvedavý a prepisovača som zo sebou nezobral, ani prečítať knihu tu nemám čas…” škriabal sa za uchom zamyslený  Gramatko. Vtom dostal nápad: ,,Urobíme to skan-zenovým spôsobom.” A začal starostovi, ktorý zjavne nevedel, o čo ide, vysvet-ľovať: ,,Skanzen je múzeum starej dediny. Premiestňujú sa do neho rôzne domčeky a stavby, ktoré sa na pôvodnom mieste rozoberú a v skanzene opäť postavia presne tak  isto, ako vyzerali pôvodne. Len majstri si musia dobre označiť každý dielec stavby. Aj  ja teraz tak urobím s písmenkami. Kniha vám ostane tu, iba na čas premiestnim písmenká. Alebo aj tak postihne Vašu dedinu nešťastie?”, spýtal sa kráľ zarazeného starostu.
,,Určite nie, Veličenstvo, iba som zvedavý, ako to urobíte,” odpovedal upokojený starosta. A potom už len pozeral a čakal, čo sa bude diať. Kráľ rozkázal písmenkám   v   starej   knihe: ,,Teraz  si každé z Vás musí zapamätať stranu a slovo, v ktorom sa nachádza… a potom šup von z textu do pripravených vriec.” Písmenká tak urobili. Potom sa rýchlo roztriedili a naskákali do vriec s nápismi Tvrdé spoluhlásky, Mäkké spoluhlásky, Obojaké spoluhlásky, Krátke samohlásky, Dlhé samohlásky a Dvojhlásky.
Po príchode do paláca dostal za úlohu opäť poskladať text jazykovedec Ďuro. Práca mu išla od ruky, lebo písmenká si dobre zapamätali svoju polohu zo starej knihy. Lenže asi na tretí deň nastal problém. Jedno tvrdé ý, nazývané tiež ypsilon, akosi nemalo pamäť v poriadku a na svoje bývalé miesto v texte si nie a nie spomenúť! Pamätalo si len číslo pôvodnej strany, ale spomenúť si na svoje slovo už vôbec nedokázalo. ,,Dobre,“ povedal namrzený Ďuro, ,,poďme na to logicky. Ty sa určite píšeš po nejakej spoluhláske, ale na strane 222, ako hovoríš, je veľa spoluhlások. Keďže ty si tvrdé ý, iste sa nebudeš písať  po žiadnej mäkkej spoluhláske. Mäkké spoluhlásky ď, ť, ň , ľ, dž, č, ž, š, dz, c, j ako tvojich predchodcov v slove môžeme smelo vylúčiť.” ,,Myslím, že môžeme,” odpovedalo naše ypsilon zamyslene.
,,Takže tvojím predchodcom v slove je len voľaktorá tvrdá spoluhláska,” zhrnul to Ďuro. ,,Teraz dobre počúvaj, vymenujem ti všetky tvrdé spoluhlásky a ty si na tú svoju snaž spomenúť. Teda tvrdé spoluhlásky sú: d, t, n, l, g, k, h, ch… je to niektorá z nich? ” Lenže tvrdé ý len smutne krútilo hlavou: ,,Nie... nie… určite nenasledujem po žiadnej z týchto spoluhlások, ktoré si teraz vymenoval. Jasné, že sa po nich píšu ypsilony, ale žiaľ ja určite nie…. ach ja úbohá sirôtka, ja nikam nepatrím,” zabedákalo zábudlivé ypsilon a rozplakalo sa. ,,Ja len viem, že som patrilo do akéhosi špe-ciálneho slova, ale iné si nepamätám nič,” vzlykalo.
A vtedy sa Ďuro buchol po čele: ,,Ach, ja hlúpy Ďuro-truľo, že som na to ne-prišiel skôr. Ty nepatríš do žiadneho slova špeciálneho, ale do slova vybraného! A vybrané   slová   sú   tie, v  ktorých   sa píše  ypsilon po obojakej spoluhláske, lebo
v obyčajných nevybraných slovách sa po obojakej spoluhláske píše mäkké i. Takže teraz vymenujem ešte obojaké spoluhlásky, veď žiadne iné už ani nepoznáme.” ,,Ja neviem, či moje slovo je vybrané, ja len viem, že to bolo slovo, ktoré znamenalo niečo zúrivé, rohaté, s kopytami a chvostom,” neuspokojilo sa ypsilon. Ďuro sa zarazil: ,,Žeby čert? Ale veď čert nie je vybrané slovo… no, poďme po poriadku… takže obojaké spoluhlásky sú b, p, m, v, r, z, s, f… spomínaš si na niektorú z nich ?”,,Áno,” vykríklo ypsilon radostne, ,,spomínam si na b, určite… určite sa píšem po b!“
,,Fajn a  teraz si už iba vymenujeme vybrané slová po obojakej spoluhláske b a naisto to tvoje slovo objavíme,” povedal Ďuro a začal si potichu hovoriť, ,,by, bylina, bystrý, byť, obyčaj, dobytok… hm, ten predsa nie je zúrivý, kobyla… tá zase nemá rohy, býk…“ Tu sa  zrazu Ďuro zarazil a potom vybuchol do veselého smiechu: ,, No pravdaže býk, je rohatý, má chvost a kopytá a zdá sa, že v našom príbehu je aj poriadne zúrivý, lebo naháňa akéhosi gazdu. Je tým tvojím slovom, do ktorého patríš, slovo býk?”, obrátil sa Ďuro napokon na ypsilon. ,,Je,” veselo mu odpovedalo šťastné písmenko. Veľmi pekne sa Ďurkovi  poďakovalo a šup, skočilo rovno do textu, do slova býk, ktoré bolo jeho domovom.
A čo ešte dodať? Hádam len to, že  spokojný Ďuro, ktorý veľmi dobre a múdro vyriešil našu gramatickú záhadu, ďalej pokračoval vo svojej práci. A spokojní sme aj my, žiaci, lebo sme sa opäť čosi viac naučili z gramatiky, však?

Ponaučenie: Chráňme si naše historické pamiatky, buďme hrdí na našu históriu. Naučme sa logicky rozmýšľať, hodnotiť kriticky a analyticky.




5. O černokňažníkovi, ktorý začaroval spoluhlásky

Dnes Vám, deti, porozprávam ďalší príbeh… len ako začať?!
Nuž, nedobre… V dedinke Spoluhláskovo sa začali strácať spoluhlásky. Vždy dve naraz. Najprv zmizli b a p, potom h a ch a o niekoľko dní aj z a s. Ešte večer ich videli ostatní posedávať na lavičkách pred svojimi domcami, ale ráno ich už všade márne hľadali. Po spoluhláskach ani chýru! Napokon starosta obce dal do novín inzerát, že toho, kto spoluhlásky nájde a domov privedie, bohatá odmena neminie. Inzerát si prečítali aj dvaja bratia. Starší Juro  bol bohatý, nič mu nechýbalo, iba chcel zbohatnúť ešte viac. Mladšiemu bratovi Jankovi nič nedoprial a ten sa chudák nemohol ani oženiť, hoci ľúbil jednu peknú dievčinu. Jej rodičia odmietali dať dcéru bedárovi za ženu.
Starší brat rozhodol: ,,Ja pôjdem do sveta a spoluhlásky dovediem.“ I vybral sa do Spoluhláskova. Starostovi svätosväte sľúbil, že mu spoluhlásky dovedie, on nech len mu veľa peňazí pripraví za odmenu. Ale chváliť sa je ľahko, horšie vykonať! Až za dedinou sa spamätal, že veru nevie, v ktorú stranu sveta sa má vydať spoluhlásky hľadať. Sediac na briežku malého potôčika dumal, rozhútaval… Zrazu uvidel starenku, ktorá niesla na chrbte otiepku raždia. Tá sa ho rovno spýtala:,,Spoluhlásky, mládenec, hľadáš, však?” ,,Hej, tie. A čože je teba, starena, do toho?!” odpovedal Juro naduto. ,,Lebo ja veru viem, kde sú…,” povedala babka. ,,Vstávam ráno veľmi skoro a niekoľkokrát som nad svojím domcom videla letieť černokňažníka. Spoluhlásky   niesol   pod  pazuchami. Vždy pod pravou pazuchou znelú spoluhlásku a pod ľavou neznelú. Letel hen, do Vysokých skál, tam má svoj kamenný hrad.” Aj batoh zhodila a mlá-dencovi ukázala, ktorým smerom letel ten strigôň. Potom poprosila Jura, aby jej pomohol prejsť s nošou na druhú stranu potôčika. Odmení sa mu za to vraj dobrou radou. Ale kdeže, už na to bohatý brat dbal! Len čo sa dozvedel, kadiaľ má ísť spolu-hlásky hľadať, vykročil na cestu. Ani slovom sa starkej nepoďakoval.
O   tri   dni   sa  vyškriabal   hore   do    Vysokých   skál   na   miesto  plné  ticha a kamenných sôch. Boli to nešťastní šuhaji, ktorým sa nepodarilo spoluhlásky oslobodiť, ale Jura to veru neodradilo. Zrazu ho oslovil čísi hlas: ,,Po čo si sem, mladý človek, prišiel?” „Po spoluhlásky,” odpovedal hlasu nafúkanec, ,,keď si to ty ten černo-kňažník, okamžite mi ich vráť!” ,,Dobre,” odpovedal hlas,  ,,ale iba keď uhádneš jednu hádanku.” ,,Nezdržuj a rýchlo povedz tú hádanku,” nemohol sa Juro dočkať spolu-hlások, ale hlavne peňazí, ktoré by mal dostať za odmenu.
„Hádanka je takáto. Ktorá spoluhláska sa píše na konci slova  obed? Je to d alebo t?”, položil hlas hádanku. „A čo som hluchý? Vari nepočujem, že sa tam píše t?”, odpovedal sebavedomý Juro. ,,Mňa nezaujíma, čo tam počuješ, ale čo by si tam napísal”, zopakoval hlas otázku ešte raz. „Samozrejme, že t,” nahnevane a urazene vykríkol Juro, lebo sa mu zazdalo, že sa mu hlas vysmieva. Ale namiesto toho, aby sa   objavili oslobodené spoluhlásky d a t, zrazu sa zablyslo, zhrmelo a Juro sa v okamihu premenil na chladný kameň. Nevedel veru, že spoluhlásky sú začarované akýmsi gramatickým kúzlom…
Po čase sa vybral do sveta stratené spoluhlásky, ale hlavne brata hľadať mladší Jano. V Spoluhláskove  sa nič nedozvedel a tak si len smutný na konci dediny sadol na briežok pri malom potôčiku. Tu uvidel starenku, ako sa trápi s ťažkou otiepkou raždia, nuž  priskočil k nej a pomohol jej preniesť náklad na druhú stranu potôčika. „Si dobrý, mládenec, preto sa ti teraz odmením,” ďakovala Janovi starenka a  rozpovedala  mu    všetko o černokňažníkovi, o unášaných spoluhláskach i o premnohých mládencoch, ktorí sa vybrali do Vysokých skál a veru dobre nepochodili, lebo žiaden z nich sa späť nenavrátil.
Potom riekla: „Černokňažník začaroval spoluhlásky kúzlom, ktoré sa volá spodobovanie spoluhlások. To znamená, že v slove máš napísať inú spoluhlásku, než akú počuješ. Všetci tí hľadači a pátrači  zle pochodili, lebo neovládali spodobovanie spoluhlások.“  „Ani ja ho neovládam,” smutne sklonil hlavu Jano.
„Ale to je jednoduché,”  zasmiala sa starká, ,,len si daj slovo, v ktorom nevieš, akú spoluhlásku máš napísať, do inej podoby. Stačí iný tvar slova a tá správna spoluhláska sa ti oslobodená a rozosmiata sama ukáže.” Potom sa už dobrý mládenec babke iba úctivo poďakoval za rady a s obavami vykročil k Vysokým skalám.     
O tri dni ho v kamennom meste oslovil hlas: „Nebudem sa ťa, mládenče, pýtať, po čo si sem prišiel, viem to. Dám ti hádanku a keď ju  uhádneš, oslobodíš tým spoluhlásky. No zle bude s tebou, keď  sa pomýliš! Navždy ostaneš chladným ka-meňom na mojom hrade.” Ale Jano si povedal, nech už bude, ako má byť a po-
žiadal o hádanku. Hádanka znela:,, Ktorá spoluhláska sa píše na konci slova obed, je to d alebo t?” Jano už-už chcel povedať t, lebo na konci slova obed naozaj počul t, ale vtom si spomenul na radu starenky s raždím. ,,Ej, veru, musím ja dať slovo obed do iného tvaru… nuž teda obedy… ku obedu…. pred obedom… veď ja tam jasne počujem d!” A Jano, naberúc smelosti,  odpovedal: ,,Na konci slova obed sa píše d.” Vtom bolo počuť zlostné fučanie a spoluhlásky d a t, oslobodené ruka v ruke, vyšli zo skalnej skrýše. Keďže černokňažník väznil aj ďalšie spoluhlásky, kládol hádanky ďalej. Z Jana spadol teraz už všetok strach. Ľahko uhádol, že na konci slova dub sa píše b a nie p, že vnútri slova Zuzka sa píše z a nie s a postupne tak oslobodil všetky spoluhlásky až po posledný unesený pár. Zrazu sa zablyslo, zahrmelo a všetky kamenné sochy sa premenili na živých ľudí. Zo všetkých strán prichádzali k Janovi a veľmi, veľmi mu ďakovali. Len starší brat Juro sa mu nepoďakoval. Ušiel kadeľahšie, lebo sa strašne hanbil.
A čo bolo potom? Nuž iba všetko dobre. Mladší brat Jano doviedol oslo-bodené spoluhlásky do Spoluhláskova  a dostal za to bohatú odmenu. Teraz sa už mohol oženiť s milovanou dievčinou. Narodilo sa im veľa detí a všetky sa statočne učia gramatiku.

Ponaučenie: Rozlišujme dobré a zlé ľudské vlastnosti. Vážme si starých ľudí a ich rady.



6.  Nespokojné vlastné podstatné mená

V  jedno sychravé jesenné ráno pribehol ku vládcovi Slovenského Jazykova, kráľovi Gramatkovi vystrašený radca a šepkal mu: ,,Veličenstvo, neviem či ide
o vzburu, ale dozvedel som sa, že veľká skupina podstatných mien je s čímsi veľmi nespokojná.“
Kráľ nahnevane skríkol na utrápeného radcu: ,,Povedz mi všetko, čo o tom vieš!“ ,,Vlastne nič... iba to, že ich vedie podstatné meno, ktoré sa volá Peter,“ odvetil radca. ,,Okamžite zariaď, aby sa dostavilo ku mne!“, rozkázal kráľ a nespokojne si sadol na kráľovský trón. Nečakal dlho a podstatné meno Peter o pár minút už úctivo stálo pred kráľom a poklonilo sa mu.
,,Vraj si burič,“ bez zdráhania prešiel k veci prchký kráľ. ,,Vraj poburuješ proti mne podstatné mená.“ Podstatné meno Peter ostalo pokojné: ,,Ó nie, Veličenstvo, to by som si nikdy nedovolilo. Práve naopak, ja a moji druhovia si Vaše Veličenstvo veľmi ctíme. Vieme, že chcete v slovenskej gramatike iba mať  poriadok.“ Kráľ Gramatko sa trošku uspokojil, ale zlosť ho ešte celkom neprešla. Pýtal sa teda ďalej: ,,Tak o čo vám vlastne ide?“
,,Nuž zistili sme, Vaša Výsosť, že podstatné mená sú dvojaké. Tie v prvej skupine sa vyjadrujú len tak obyčajne, všeobecne a do druhej skupiny patria tie, ktoré pomenúvajú presne niektorú osobu, zviera, pohorie ,rieku, ulicu, mesto, dedinu a čo ja viem, čo ešte... Ja napríklad pomenúvam jedného večne strapatého chlapca. Ten sa volá Peter.“
,,Dobre, je mi jasné, že patríš do druhej skupiny,“ začal uvažovať Gramatko, ,,tú prvú skupinu by sme mohli pomenovať všeobecné podstatné mená a tvoju druhú skupinu vlastné podstatné mená, ako keby ste boli vlastníctvom presne určenej osoby, zvieraťa a tak podobne. Ale stále neviem, čo odo mňa chcete.“ Odpoveď znela: ,,Chceme, Veličenstvo, aby sme sa aspoň napísané odlišovali od podstatných mien prvej skupiny. Chceme sa písať na začiatku veľkým písmenom.“
,,Tak to teda nie!“, vykríkol kráľ. ,,Aká pýcha! Aká drzosť! Neznesiem vo svojej krajine žiadne vyvyšovanie sa! Všetky podstatné mená sú rovnaké.“ Podstatné meno Peter sa odvážilo Gramatkovi protirečiť: ,,My sa, Veličenstvo nepovyšujeme a nie sme žiadni nafúkanci. My len chceme pomôcť ľuďom lepšie sa orientovať v písanom texte.“
Kráľ nesúhlasil: ,,Nie a nie... do toho vás nič nie je. To je moja starosť. A vašu pýchu potrestám tak, že vás vyženiem z mojej krajiny. Vy všetci, ktorých som nazval vlastnými podstatnými menami, si dajte do poriadku svoje veci a do troch dní vás nechcem vo svojej krajine vidieť. Ináč vás dám strčiť do tej najtemnejšej temnice. Zaobídeme sa tu  aj bez vás!“
Podstatné   meno   Peter   nepovedalo   nič, iba  sklonilo smutne hlavu a odišlo z paláca. Do troch dní nebolo v Gramatkovej krajine ani jedného vlastného pod-statného mena. Ale naša rozprávka sa  nekončí. Čo sa dialo po odchode nepo-slušných podstatných mien?
Na štvrtý deň dostal kráľ chuť porozprávať sa s jedným so svojich radcov. ,,Zavolajte mi môjho radcu!“, rozkázal. ,,Ktorého radcu si láskavo žiadate zavolať?“, spýtal sa ochotný sluha. ,,Ktorého... no ktorého...“, nevedel si spomenúť na vlastné meno svojho radcu kráľ. Chcel k sebe zavolať starého múdreho radcu Melichara, ale ani  za ten svet si nevedel spomenúť na jeho meno. My vieme prečo, pravda? Meno Melichar predsa odišlo do vyhnanstva tak ako aj  všetci jeho druhovia.
,,No, predsa toho s veľkou bradou a odstávajúcimi ušami... A trošku kríva na  pravú nohu,“ odpovedal kráľ. „Ahá,“ robil sa múdrym sluha, ale pre istotu zavolal ku kráľovi až troch radcov. Všetci traja trošku krívali, všetci mali brady a odstávajúcimi ušami si nebol istý. Veď obyčajnému kráľovskému sluhovi sa predsa nepatrí pozerať kráľovým radcom na uši! Kráľ poslal dvoch nadbytočných radcov preč a prihovoril sa radcovi, ktorý sa kedysi volal Melichar. ,,Chcem, aby si mi doniesol najlepšiu mapu mojej krajiny. Dobre si ju preštudujem a budem po svojom kráľovstve chvíľu cestovať. Už si potrebujem trochu odpočinúť od vladárskych povinností.“
Múdry radca, odborník v zemepise, ho poslúchol. Doniesol mu tú najpodrobnejšiu mapu krajiny, akú len mal. Aké však bolo jeho i kráľovo prekvapenie, keď rozostrel mapu. Nebolo na nej jedinkého vlastného mena. Všade bolo napísané napríklad toto: malá dedina, veľká dedina, vysoký kopec, hlboká priepasť, úzka riečka a podobne.  
Kráľ sa rozzúril: ,,Dočerta, čo je toto za mapa!?“ ,,Bez vlastných podstatných mien,“ odpovedal mu radca, ktorý bol oveľa bystrejší, ,,tie ste ráčili poslať preč zo svojej krajiny.“
,,A   dobre   som   urobil!“, zašomral   pyšný panovník. ,,Teraz daj preč tú mapu a choď sa prichystať na cestu. Dostal som chuť navštíviť svojho dobrého priateľa v...v...v...“, nemohol si spomenúť, kde to vlastne jeho priateľ býva. Potom iba vynachádzavo dodal: ,,Priateľa na východe.“ ,,Veličenstvo, ale na východe je veľa miest. Kočiš musí presne vedieť, kde má ísť.“ Kráľ sa rozpačito poškriabal za uchom: ,,Pôjde do toho mesta na východe, kde je kostol.“ ,,Ale, Vaša výsosť, v každom meste je kostol.“ ,,Dobre teda, tak do toho, ktoré má vo svojom strede radnicu.“ ,,Vo väčšine miest je radnica uprostred.“
Gramatko to skúsil ináč: ,, Ale predsa aj ty musíš poznať môjho priateľa. Je to  ten generál, ktorý vyhral bitku pri...pri...pri......proti...proti... Do hája zeleného!“, použil nakoniec zmätený kráľ svoju obľúbenú nadávku. ,,Nepôjdeme nikam! Budem si čítať. Doneste mi hneď moju obľúbenú knihu!“ Radca, ktorý sa kedysi volal Melichar, sa uškrnul popod fúzy a potom sa naoko ochotne spýtal: ,,Ktorú, Vaše Veličenstvo?  Musíte mi láskavo povedať, ako sa tá kniha volá.“ Nešťastný kráľ si však ani tentoraz nemohol spomenúť na názov knihy. Veď akoby aj mohol? Ale už dosť! Nebudeme ho ďalej trápiť, nafúkanca jedného. Nakoniec  s hanbou uznal svoju chybu a poprosil vlastné podstatné mená, aby sa opäť vrátili domov. Našťastie neboli ďaleko za hranicami.
Podstatnému menu Peter povedal: ,,Dali ste mi poriadnu príučku a naozaj som si ju zaslúžil. Bol som priveľmi hrdý a pyšný. Mýlil som sa, prepáčte mi to, ty aj tvoji druhovia. Naozaj ste veľmi dôležité podstatné mená. Odteraz súhlasím, aby ste sa všade v písanom texte začínali písať veľkým začiatočným písmenom.“
A až potom, keď bolo všetko v poriadku, si mohol kráľ Gramatko skutočne oddýchnuť. Zavolal svojho radcu Melichara, dal zapriahnuť kone do koča a vybrali sa spolu do mesta Jahodnice na východe krajiny. Kráľ konečne išiel navštíviť svojho dobrého priateľa generála Guľku, ktorý vyhral vojnovú bitku proti Bumbacovcom pri Fialovej   vode. A   celú   cestu  sa  rozprával so svojím múdrym radcom, alebo si čítal
z obľúbenej knihy, ktorá sa volala Ako múdro vládnuť.  

Ponaučenie: Nereagujme prchko na názory iných, lebo môžu mať pravdu. Naučme  sa  priznať  si chybu a ospravedlniť sa, keď sme sa pomýlili. Nezotrvávajme v omyle.


7. Kráľov prsteň a predložky

Kde bolo, tam bolo, bolo to v Slovenskom Gramatikove a začalo sa to zle. Kráľ Gramatko, vládca spomínanej ríše, stratil pečatný kráľovský prsteň veľkej hodnoty.
,,Uvažujte, Veličenstvo, kde ste videli prsteň naposledy,“ prosil kráľa hlavný štátny detektív Karol. ,,Kde... kde,“ roztržito rozmýšľalo Jeho Veličenstvo, až zrazu na čosi prišlo. ,,Už viem, už viem! Stratil som ho v  malom kráľovskom zámočku. Bol som tam v sobotu a prsteň som pri sebe určite mal. Potom už nie.“
,,Výborne,“ pochválil kráľa detektív Karol, ,,a teraz budeme postupovať de-tektívnou predložkovou metódou. Tá sa nám v takýchto situáciách veľmi osvedčila. Hneď  požiadam  o  pomoc Úrad slovenských predložiek a potom začneme pomaly krok za krokom prsteň hľadať.“  ,,Koho to chcete požiadať o pomoc?“, čudoval sa Gramatko. ,,Predložky? Vari nám môžu nejako pomôcť tie neohybné nebožiatka? Veď sú to len také chúďatká, ktoré samy o sebe ani nemajú zmysel.“
,,Samy o sebe sú nám naozaj na nič,“ súhlasil Karol, ,,ale čosi iné je to, keď stoja pred podstatným menom. Vtedy medzi osobami, zvieratami a vecami krásne vyjadria všetky vzťahy.“ ,,No dobre, dobre,“ zamrmlal kráľ, ,,ale ako nám to pomôže?“ ,,Veličenstvo, môžete  sa   na  naše pátranie samozrejme pozerať,“ uzavrel rozhovor detektív Karol.
A panovník gramatickej  ríše sa mal naozaj na čo pozerať. O niekoľko minút sa u detektíva Karola prihlásili asi päťdesiati policajti a z Úradu predložiek prišli aj pri-volané predložky. Všetci bez váhania spolu s kráľom a hlavným detektívom nasadli do kočov a hybaj do poľovníckeho kráľovského zámočka.
Keď tam dorazili, pátranie sa okamžite začalo. A vtedy kráľ všetko pochopil. Predložky totiž dávali detektívovi Karolovi tipy, kde všade by sa  mohol stratený prsteň nachádzať. Prvá čosi pošepla Karolovi predložka s. Detektív sa kráľa spýtal: ,,Ak smiem vedieť, Veličenstvo, s kým ste boli v zámočku?" ,,S nikým,“ odpovedal úprimne kráľ, ,,niekedy ma prepadne taká únava, že si jednoducho potrebujem od všetkých oddýchnuť. Bol tam iba môj správca zámočka a verný kastelán Mikuláš.“
,,A dovoľte, pane, nemohol by byť prsteň u  kastelána  Mikuláša? Nepripúšťate tú možnosť, že by mohol prsteň ukradnúť on?“, znela ďalšia otázka. ,,To neprichádza do úvahy," pokrútil kráľ hlavou, ,,kastelán Mikuláš verne slúži v našej rodine už päťdesiat rokov. Slúžil už môjmu kráľovskému dedkovi...“
,,Dobre, už nebudeme hovoriť o kastelánovi,“ uzavrel detektív. Potom sa obrátil k policajtom a začal hlasno riadiť pátranie. Policajti podľa jeho pokynov hľadali a snorili naozaj všade. Najprv prehliadli každý kúsok trávnika pred zámočkom. Nenašli nič. Ani hľadanie vedľa zámočka z jednej i druhej strany, ani pri plote, ani medzi kríkmi, ani všade vôkol nebolo úspešné. Za zámočkom nehľadali, lebo tam kráľ Gramatko v sobotu nebol. Potom vošli do zámku a nasledovalo hľadanie vo vnútri. Iná predložka vyslovila domnienku, že prsteň by mohol byť aj pod zámočkom, teda pod dlažbou. Policajti prehliadli a kladivkami preklopali každý centimeter podlahy,  nadarmo.   Nikde   nič!   Žiadna  štrbinka, dutinka... Karol sa však nevzdával a ďalej sa radil s predložkami. Všetci vyšli von.
,,Neboli ste náhodou, Veličenstvo, v sobotu hore na zámočku, hore na streche?“, zaznela ďalšia dosť hlúpa detektívova otázka. ,,A čo som ja kominár?“, skoro sa urazil kráľ, ale hneď v duchu Karolovi prepáčil. Dobre vedel, že poriadny detektív musí myslieť naozaj na všetko. Ale Karol povedal ďalšiu nezmyselnú vetu: ,,Takže ostáva tu už len posledná možnosť... vzácny prsteň asi odletel.“ ,,Odletel?!“, chytala Gramatka zlosť, lebo si začínal myslieť, že Karol z neho robí hlupáka. Namiesto toho, aby rýchlo našiel prsteň, tára tu dve na tri! Ale poriadne nahnevať sa už nestačil, lebo sledoval policajtov, ako na detektívov rozkaz lezú hore na velikánsky starý strom, ktorého väčšina konárov siahala nad zámoček. Ale čo je to za nezmysel? Ako by sa mohol prsteň dostať hore na strom?
,,Tu je!“, vykríkol zhora zo stromu jeden policajt a rýchlo zliezol dole. Podal stratený prsteň kráľovi. Kráľa potom zaplavila  obrovská úľava a radosť, ale stále nechápal, ako sa mohol prsteň ocitnúť hore na strome. Až keď nabral dych, dal si všetko od hlavného štátneho detektíva vysvetliť. ,,Veličenstvo, to bola posledná možnosť,“ znela   vážna   odpoveď.  ,,Všimol  som  si  totiž hore na konároch hniezdo a pretože som kedysi v detektívnej škole študoval aj predmet s názvom Vtáčie hniezda, vedel som, že je to hniezdo stračie. A straky sú predsa známe zlodejky. Kradnú všetko, čo sa blyští a uznajte, Váš prsteň sa blyští prenáramne. Nuž, nie div, že sa tá zlodejka naň ulakomila.“
,,Si veľmi šikovný, detektív Karol,“ pochválil ho kráľ. Ten však nesúhlasne pokrútil hlavou. ,,Veličenstvo, mám síce na tom určitú zásluhu, ale bez predložiek by som toho veľa nezistil. Hlavne im patrí poďakovanie.“
Kráľ sa zahanbil, pretože predložky tak podceňoval. Hľa a aké sa ukázali byť dôležité! A ešte v ten istý deň udelil Úradu predložiek vysoké štátne vyznamenanie. Vlastnoručne ho podpísal a opečiatkoval nájdeným pečatným prsteňom.

Ponaučenie: Keď konáme dobrú a užitočnú vec, nevzdávajme sa pri prvých neúspechoch. Postup práce pri každej činnosti si najprv premyslime. Nikoho nepodceňujme, lebo každý človek je jedinečný.



8. Hrdina a zbabelci

V krajine Gramatikovo zvonia všetky zvony. Zvoniť dal sám pán kráľ Gramatko, ktorého si všetky písmenká tak veľmi ctia. Len pred chvíľou do kráľovského paláca dobehol posol s nedobrou správou. Poslal ho zlý trojhlavý drak, ktorý kráľovi Gramatkovi prikázal, aby do svitania opustil krajinu, lebo vládcom a panovníkom v nej sa chce stať on sám. Jednohlavé Veličenstvo tak má byť nahradené Veličenstvom trojhlavým.
,,My si Vás nedáme, neopúšťajte nás,“ volali písmenká, ktoré sa postupne schádzali na nádvorí a dozvedali sa zlú zvesť. ,,Budeme, Veličenstvo, bojovať do posledného dychu a radšej zahynieme, akoby sme sa mali stať poddanými takej obludy,“ tvrdili všetky odhodlane a ponáhľali sa domov brúsiť si meče.
Pred úsvitom už stála na lúke pred hradom celá na boj odhodlaná armáda. Kráľ Gramatko videl bojovníkov, ktorých nepovažoval za poddaných, ale za priateľov.
Vtom ho ktosi podrmal za rukáv. Bolo to široké ä a ospravedlňovalo sa: ,,Prepáčte, Veličenstvo, rado by som tiež išlo do boja, ale cítim, že som choré
a slabé. Nemalo by som síl bojovať.“ ,,Ale pravdaže,“ omilostil ho kráľ a hneď dal aj príkaz doktorovi, aby sa o chorého postaral.
Potom sa to začalo. Spoza   hory  bolo počuť strašné zarevanie. Zablýskalo sa a zjavila sa trojhlavá príšera. Písmenká však zaťato stáli na svojich miestach, hoci im veru mnohým srdcia zvieral strach. Draka privítala poriadna spŕška šípov a kopijí. Obluda sa vyrútila na ozbrojencov. Nastal neľútostný boj. Len čo písmenká v prvom rade klesli od zranení a únavy na zem, nahradili ich ďalšie z druhého radu. Trvalo to celý deň až do súmraku a písmenká veru nevíťazili. Naopak, väčšina z nich bola vyradená z boja, lebo boli zranené. Podarilo sa im odťať drakovi dve hlavy, ale tá tretia, najzúrivejšia, vyzerala byť nezničiteľná. Dve písmenká dokonca z bojiska zbabelo ušli. Do boja sa zapojil už aj kráľ Gramatko, ktorý vlastným telom chránil zranených druhov. Lenže i jemu už dochádzali sily. Cítil, že sa mu dych kráti, obchádzali ho mdloby. Už len s námahou uhýbal dračím zubom, plameňom, pazúrom a chvostisku. ,,Kedy už bude koniec tomuto trápeniu? Kedy sa to všetko skončí? Kto dá za tým utrpením bodku?“, pomyslel si zúfalo.
Vtom sa to stalo... kráľ kútikom oka zazrel, že dračia hlava naraz odletela, oddelila sa od dračieho tela, akoby odťatá švihom silného meča. Videl, ako sa kotúľa v prachu a bezmocne cvaká zubami. Nad ňou sedel na koni rytier v ťažkom železnom brnení.
,,Kto si?“, zašepkal kráľ Gramatko ticho, lebo sa mu stále nedostávalo dychu. Rytier sňal z hlavy prilbu a kráľ vo svetle fakieľ hrdinu spoznal. Spoznali ho aj všetky písmenká. ,,Rytier Bodka,“ šepkali si, ,,aké nenápadné znamienko a  hľa, aký bojovník!“  ,,Ďakujem ti za seba i všetkých,“ zvolal konečne nahlas vďačný kráľ. Bolo to potom radosti a veselosti, hlavne vtedy, keď písmenká zistili, že žiadne z nich nezahynulo. Doktor prisľúbil, že každé ranené písmenko určite vylieči. Kráľ Gramatko, už celý v obväzoch, sa veselo zhováral s rytierom Bodkom. Potom sa mu čelo zrazu pokrylo chmárami. To vtedy, keď mu doktor pošepol, že široké ä vôbec nie je choré. Iba sa pretvarovalo, aby nemuselo bojovať. V tej chvíli stáli pred kráľom aj dvaja zbehovia, ktorí ušli z boja. ,,Zľakli sme sa, Veličenstvo, odpustite nám,“ prosili so sklonenými hlavami. ,,Nuž, všetci traja ste sa zachovali zbabelo, druhov ste nechali v nešťastí, ale mám takú radosť, že vám naskutku všetkým trom odpúšťam,“ povedal kráľ. ,,Poprosím však rytiera Bodku, aby na vás dal svoj znak - bodku, ktorá vám   bude   pripomínať, že nesmiete byť zbabelí a zrádzať priateľov v núdzi
a nebezpečenstve. Vy, písmenká, i a j, ste aspoň trochu bojovali a budete teda označené iba jednou bodkou. Široké ä však bude označené bodkami dvoma, lebo vo svojej zbabelosti oklamalo aj mňa.“ A tak sa aj stalo. Nech Vám, deti, teda táto rozprávka o dávnom hrdinstve a sláve, ale i o zbabelosti príde na um vždy vtedy, keď budete musieť na písmenká písať bodky. Vy už budete vedieť na ktoré, však?

Ponaučenie: Naučme sa prekonávať strach. Nezrádzajme, nesklamme svojich priateľov, ktorí sa na nás spoliehajú. Buďme pozorní pri maličkostiach. Pomáhajme si navzájom.



9. Nespokojné vlastné podstatné mená

V  jedno sychravé jesenné ráno pribehol ku vládcovi Slovenského Jazykova, kráľovi   Gramatkovi   vystrašený   radca   a    šepkal  mu: ,,Veličenstvo, neviem či ide o vzburu, ale dozvedel som sa, že veľká skupina podstatných mien je s čímsi veľmi nespokojná.“
Kráľ nahnevane skríkol na utrápeného radcu: ,,Povedz mi všetko, čo o tom vieš!“ ,,Vlastne nič... iba to, že ich vedie podstatné meno, ktoré sa volá Peter,“ odvetil radca. ,,Okamžite zariaď, aby sa dostavilo ku mne!“, rozkázal kráľ a nespokojne si sadol na kráľovský trón. Nečakal dlho a podstatné meno Peter o pár minút už úctivo stálo pred kráľom a poklonilo sa mu.
,,Vraj si burič,“ bez zdráhania prešiel k veci prchký kráľ. ,,Vraj poburuješ proti mne podstatné mená.“ Podstatné meno Peter ostalo pokojné: ,,Ó nie, Veličenstvo, to by som si nikdy nedovolilo. Práve naopak, ja a moji druhovia si Vaše Veličenstvo veľmi ctíme. Vieme, že chcete v slovenskej gramatike iba mať  poriadok.“ Kráľ Gramatko sa trošku uspokojil, ale zlosť ho ešte celkom neprešla. Pýtal sa teda ďalej: ,,Tak o čo vám vlastne ide?“
,,Nuž zistili sme, Vaša Výsosť, že podstatné mená sú dvojaké. Tie v prvej skupine sa vyjadrujú len tak obyčajne, všeobecne a do druhej skupiny patria tie, ktoré pomenúvajú presne niektorú osobu, zviera, pohorie ,rieku, ulicu, mesto, dedinu a čo ja viem, čo ešte... Ja napríklad pomenúvam jedného večne strapatého chlapca. Ten sa volá Peter.“
,,Dobre, je mi jasné, že patríš do druhej skupiny,“ začal uvažovať Gramatko, ,,tú prvú skupinu by sme mohli pomenovať všeobecné podstatné mená a tvoju druhú skupinu vlastné podstatné mená, ako keby ste boli vlastníctvom presne určenej osoby, zvieraťa a tak podobne. Ale stále neviem, čo odo mňa chcete.“ Odpoveď znela: ,,Chceme, Veličenstvo, aby sme sa aspoň napísané odlišovali od podstatných mien prvej skupiny. Chceme sa písať na začiatku veľkým písmenom.“
,,Tak to teda nie!“, vykríkol kráľ. ,,Aká pýcha! Aká drzosť! Neznesiem vo svojej krajine žiadne vyvyšovanie sa! Všetky podstatné mená sú rovnaké.“ Podstatné meno Peter sa odvážilo Gramatkovi protirečiť: ,,My sa, Veličenstvo nepovyšujeme a nie sme žiadni nafúkanci. My len chceme pomôcť ľuďom lepšie sa orientovať v písanom texte.“
Kráľ nesúhlasil: ,,Nie a nie... do toho vás nič nie je. To je moja starosť. A vašu pýchu potrestám tak, že vás vyženiem z mojej krajiny. Vy všetci, ktorých som nazval vlastnými podstatnými menami, si dajte do poriadku svoje veci a do troch dní vás nechcem vo svojej krajine vidieť. Ináč vás dám strčiť do tej najtemnejšej temnice. Zaobídeme sa tu  aj bez vás!“
Podstatné   meno   Peter   nepovedalo   nič, iba  sklonilo smutne hlavu a odišlo z paláca. Do troch dní nebolo v Gramatkovej krajine ani jedného vlastného podstatného mena. Ale naša rozprávka sa  nekončí. Čo sa dialo po odchode neposlušných podstatných mien?
Na štvrtý deň dostal kráľ chuť porozprávať sa s jedným so svojich radcov. ,,Zavolajte mi môjho radcu!“, rozkázal. ,,Ktorého radcu si láskavo žiadate zavolať?“, spýtal sa ochotný sluha. ,,Ktorého... no ktorého...“, nevedel si spomenúť na vlastné meno svojho radcu kráľ. Chcel k sebe zavolať starého múdreho radcu Melichara, ale ani  za ten svet si nevedel spomenúť na jeho meno. My vieme prečo, pravda? Meno Melichar predsa odišlo do vyhnanstva tak ako aj  všetci jeho druhovia.
,,No, predsa toho s veľkou bradou a odstávajúcimi ušami... A trošku kríva na  pravú nohu,“ odpovedal kráľ. „Ahá,“ robil sa múdrym sluha, ale pre istotu zavolal ku kráľovi až troch radcov. Všetci traja trošku krívali, všetci mali brady a odstávajúcimi ušami si nebol istý. Veď obyčajnému kráľovskému sluhovi sa predsa nepatrí pozerať kráľovým radcom na uši! Kráľ poslal dvoch nadbytočných radcov preč a prihovoril sa radcovi, ktorý sa kedysi volal Melichar. ,,Chcem, aby si mi doniesol najlepšiu mapu mojej krajiny. Dobre si ju preštudujem a budem po svojom kráľovstve chvíľu cestovať. Už si potrebujem trochu odpočinúť od vladárskych povinností.“
Múdry radca, odborník v zemepise, ho poslúchol. Doniesol mu tú najpodrobnejšiu mapu krajiny, akú len mal. Aké však bolo jeho i kráľovo prekvapenie, keď rozostrel mapu. Nebolo na nej jedinkého vlastného mena. Všade bolo napísané napríklad toto: malá dedina, veľká dedina, vysoký kopec, hlboká priepasť, úzka riečka a podobne.  
Kráľ sa rozzúril: ,,Dočerta, čo je toto za mapa!?“ ,,Bez vlastných podstatných mien,“ odpovedal mu radca, ktorý bol oveľa bystrejší, ,,tie ste ráčili poslať preč zo svojej krajiny.“ ,,A   dobre   som   urobil!“, zašomral   pyšný panovník. ,,Teraz daj preč tú mapu a choď sa prichystať na cestu. Dostal som chuť navštíviť svojho dobrého priateľa v...v...v...“, nemohol si spomenúť, kde to vlastne jeho priateľ býva. Potom iba vynachádzavo dodal: ,,Priateľa na východe.“ ,,Veličenstvo, ale na východe je veľa miest. Kočiš musí presne vedieť, kde má ísť.“ Kráľ sa rozpačito poškriabal za uchom: ,,Pôjde do toho mesta na východe, kde je kostol.“ ,,Ale, Vaša výsosť, v každom meste je kostol.“ ,,Dobre teda, tak do toho, ktoré má vo svojom strede radnicu.“ ,,Vo väčšine miest je radnica uprostred.“
Gramatko to skúsil ináč: ,, Ale predsa aj ty musíš poznať môjho priateľa. Je to  ten generál, ktorý vyhral bitku pri...pri...pri......proti...proti... Do hája zeleného!“, použil nakoniec zmätený kráľ svoju obľúbenú nadávku. ,,Nepôjdeme nikam! Budem si čítať. Doneste mi hneď moju obľúbenú knihu!“ Radca, ktorý sa kedysi volal Melichar, sa uškrnul popod fúzy a potom sa naoko ochotne spýtal: ,,Ktorú, Vaše Veličenstvo?  Musíte mi láskavo povedať, ako sa tá kniha volá.“ Nešťastný kráľ si však ani tentoraz nemohol spomenúť na názov knihy. Veď akoby aj mohol? Ale už dosť! Nebudeme ho ďalej trápiť, nafúkanca jedného. Nakoniec  s hanbou uznal svoju chybu a poprosil vlastné podstatné mená, aby sa opäť vrátili domov. Našťastie neboli ďaleko za hranicami.
Podstatnému menu Peter povedal: ,,Dali ste mi poriadnu príučku a naozaj som si ju zaslúžil. Bol som priveľmi hrdý a pyšný. Mýlil som sa, prepáčte mi to, ty aj tvoji druhovia. Naozaj ste veľmi dôležité podstatné mená. Odteraz súhlasím, aby ste sa všade v písanom texte začínali písať veľkým začiatočným písmenom.“
A až potom, keď bolo všetko v poriadku, si mohol kráľ Gramatko skutočne oddýchnuť. Zavolal svojho radcu Melichara, dal zapriahnuť kone do koča a vybrali sa spolu do mesta Jahodnice na východe krajiny. Kráľ konečne išiel navštíviť svojho dobrého priateľa generála Guľku, ktorý vyhral vojnovú bitku proti Bumbacovcom pri Fialovej   vode. A   celú   cestu  sa  rozprával so svojím múdrym radcom, alebo si čítal
z obľúbenej knihy, ktorá sa volala Ako múdro vládnuť. 

Ponaučenie: Nereagujme prchko na názory iných, lebo môžu mať pravdu. Naučme  sa  priznať  si chybu a ospravedlniť sa, keď sme sa pomýlili. Nezotrvávajme v omyle.



10. Neschopný sčítací komisár

V domčeku na okraji lesa žili všetky slovné druhy. „Bratia,“ povedal raz najdôležitejší slovný druh, „musíme držať spolu, lebo len tak môžeme pomáhať ľuďom dorozumieť sa ústne aj písomne.“
Jeden slovný druh však nesúhlasil: ,,V tomto domčeku je nám tesno. Idem preč a postavím si vlastný domček.“ Márne ho ostatní prehovárali, márne prosili, nespokojný slovný druh odišiel.
Na druhý deň zrána ktosi zabúchal na okienko domčeka. Bol to komisár, poverený sčítaním všetkých živých bytostí i neživého majetku. Taký rozkaz vydal totiž vládca krajiny, kráľ Gramatko. ,,Koľko vás býva v domčeku?“, spýtal sa prísne komisár, ale slovné druhy len krčili plecami. Nevedeli odpovedať na otázku koľko. Odpovede na túto otázku mal na starosti práve ten slovný druh, ktorý od nich odišiel. Komisár sa zlostil, ale potom dostal nápad. Povedal: ,,Postavte sa všetci vedľa seba do radu a postupne mi poviete, kto z vás je koľký v rade. Ten posledný mi vlastne povie, koľko vás je.“ Nuž, tak sa aj stalo, ale veľa osohu z toho nebolo. Darmo sa slovné druhy postavili do radu i do zástupu, všetko bolo márne. Na otázku koľký je kto v rade, či zástupe tiež nevedeli odpovedať. Len mykali plecami a gúľali očami.
,,No    toto... no   toto,“ zlostil   sa  komisár. ,,Robíte  si  zo  mňa žarty? Zo mňa, z úradnej osoby? Dostanete pokutu!“  ,,A koľko?“, podozrivo veselo sa spýtal najdôležitejší slovný druh. No, čuduj sa svete, komisár si nevedel spomenúť: ,,Koľko vlastne majú zaplatiť? Koľko?“ Rozmýšľal tak tuho, až mu z toho na čelo vystúpil pot. Potom iba zlostne zamával rukou a odišiel s predsavzatím, že  musí prísť na to, prečo sa slovné druhy v domčeku i on sám správali tak čudne. Musí prísť na to, prečo mu tak na hanbu sveta zlyhala pamäť! A slovné druhy žiadnu pokutu nedostali.

Ponaučenie: Prečo je potrebné sčítanie obyvateľstva, resp. majetku občanov? Neobviňujme nikoho dovtedy, kým nie sme presvedčení o jeho vine.



11. Odhalení rušitelia ticha

Toto sa vraj, deti, stalo kedysi v mestečku Slovenské Gramatikovo. Bolo to pokojné a tiché mestečko. Podobní boli aj jeho obyvatelia, ľudia, hlásky a písmená, ktoré sa svedomito starali o svoju prácu. Tou bolo tvoriť krásne slová, vety, súvetia...
Lenže zrazu naše mestečko už také pokojné nebolo. Jeho obyvatelia začali chodiť spať s obavami, že sa nevyspia. Ich únava z nevyspatosti i namrzenosť rástla. V noci totiž stále ktosi chodil vyzváňať na otvorenú zvonicu. Páchatelia (tak ich už miestni nazývali) boli veľmi šikovní. Kým bola zvonica strážená, nezvonili. Len čo však nablízku nebol nijaký strážnik, zvon to všetkým v meste prezradil. Jednu noc zvonenie trvalo akosi prikrátko. Stačilo to však na to, aby sa pán Jazýček prebudil. Bol to starý múdry profesor slovenského jazyka na dôchodku. Keď otvoril oči, vedel, že už zase nezaspí. Po chvíli sa rozdrnčal aj telefón.
,,Čo je?“, mrzuto  mrmlal   profesor   do  slúchadla  telefónu. Volal  strážmajster z policajnej stanice a najprv sa veľmi ospravedlňoval, že profesora zobudil. Potom ho poprosil, aby prišiel hneď teraz v noci na policajnú stanicu. Už aj posiela po neho auto. Onedlho na policajnej stanici strážmajster Jazýčkovi vysvetľoval: ,,Určite viete, že  u nás  v Gramatikove  máme nezbedníka, ktorý  chodí vyzváňať v noci na zvonicu a tak trápi obyvateľov. Ale dnes sme ho chytili pri čine. Je to samohláska ä.“ Jazýček bol zarazený: ,,Teda načo potrebujete mňa?“ Strážmajster rýchlo pokračoval: ,,Z výpovede dôveryhodného svedka vieme, že ä malo spoločníka. Svedok ho nepozná, lebo ho videl iba v tme. Pri akcii sme zadržali štyroch podozrivých. Medzi nimi spoločník nášho ä určite je, ale ä ho nechce prezradiť. Hovorí, že nie je zradca. Pomôžete nám zistiť jeho spoluvinníka?“    Jazýček sa spýtal: ,,Kto sú tí štyria zadržaní?“ ,,Sú to spoluhlásky d, v, z, c,“ znela policajtova odpoveď. Jazýčkovo doposiaľ zamračené čelo sa vyjasnilo: ,,Teda tak! Potom  vám naozaj môžem s absolútnou istotou označiť spoluvinníka. A vy si spomeňte na slovenskú gramatiku.“

Ponaučenie: Nerušme nočný pokoj. Vystríhajme sa spoločnosti spolužiakov, ktorí nás nabádajú konať nesprávne a neuvážené skutky.



12. Stratená pádová prípona -ou vo vestibule školy

Detektívovi Jazýčkovi (bývalému profesorovi slovenského jazyka, toho času už na  dôchodku) telefonoval raz školník z jednej školy: ,,Vždy ste mi hovorili, pán profesor, že vám môžem zavolať, keď budem mať jazykový problém. Volám Vám preto, lebo taký problém  teraz mám." ,,O čo ide?“, zaujímal sa Jazýček. Školník mu to hneď vysvetlil: ,,Našiel som dnes vo vestibule školy stratenú pádovú príponu - ou. Viem, že   určite   bude  z  nejakého  podstatného  mena, lebo mi to o sebe prezradila a potom sa odmlčala. Je potrebné zistiť, ktorému podstatnému menu patrí a vrátiť ju tam. A tiež viem, že včera tu ešte nebola, lebo upratovačky by ju určite zbadali.“
Profesor teda začal vyšetrovanie. Najprv sa spýtal školníka: ,,Pamätáte si, kto všetko prešiel dnes vestibulom školy?“ ,,Pravdaže si to pamätám,“ potešil sa školník, ,,študenti teraz chodia do budovy zadným vchodom a ja som vo vestibule školy sedel od rána. Ani raz som z vrátnice neodišiel.“ ,,Pokračujte, skúste si spomenúť,“ nedočkavo ho súril profesor Jazýček.
A starý pán školník, ukazujúc si na prstoch, začal menovať: ,,Áno, od rána vestibulom prešli, najprv riaditeľ a  učiteľ zaujatí zaujímavým rozhovorom, za nimi jeden malý žiačik a na chrbte niesol tašku. Je to mladší brat nášho študenta 3. B Ferka Nováka a išiel mu niečo oznámiť. Potom hospodárka, ktorá niesla nejaké vrece a nakoniec išla tadiaľ inšpektorka, niesla si notes. A to je všetko.“ Jazýček chvíľu nič nehovoril, ale potom jeho rozosmiata tvár prezradila, že už žiadny problém neexistuje. Pánovi školníkovi povedal, do ktorého slova pádová prípona - ou patrí, ale ja Vám to, deti, žiaľ, nepoviem. Hm.... ale azda to nie je zložité... len sa s chuťou do toho dajte a hravo na to prídete sami.

Ponaučenie: Dávajme si pozor na svoje veci. Nájdenú cudziu vec sa snažme vrátiť jej majiteľovi. Cudzie veci si nemáme prisvojovať, lebo nám nepatria.



13. Kde je moje dvojča?

Na dvere bytu profesora Jazýčka raz ktosi nesmelo zaklopal. Bola to akási jednoslabičná predložka. Vyzerala byť utrápená. Pán profesor ju milo pozval dovnútra a ona sa mu zverila: ,,Mám súrodenca - dvojča. Ako deti sme vyrastali spolu. Keď sme dospeli a mali začať pracovať, kráľ slovenskej gramatiky, Jeho Veličenstvo Gramatko, si nás dal zavolať. Povedal nám, že sa vo výslovnosti na seba veľmi podobáme, čiže spodobujeme a  že  si  nás ľudia budú mýliť. Aby tomu tak nebolo aj v písme, máme sa každá písať iným znakom - písmenom. Potom ma Jeho Veličenstvo poverilo slúžiť pánu Pádu Inštrumentálu a odvtedy mu pomáham skloňovať podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky a slovesá. Viem, že aj moje dvojča išlo do služby k nejakému Pádu, lenže bohužiaľ neviem, ku ktorému. Prosím Vás, pán Jazýček, keď je to aspoň trochu možné, poraďte mi, pri ktorom Páde slúži môj súrodenec, lebo rada by som sa s ním po toľkých rokoch stretla…“
,,Ale to je naozaj ľahké!“, odpovedal pán profesor, ,,ty sa píšeš tak, tvoje dvojča onak a je len samozrejmé, že slúži Pádu... hm…. Na to určite prídu už aj žiaci v treťom či štvrtom ročníku, však?“

Ponaučenie: Majme radi svojich súrodencov, pomáhajme im, neubližujme im.



14. Zakliaty chlapec

Raz pribehol k profesorovi Jazýčkovi neznámy tučný muž. ,,Musíte,“ dychčal, ,,prísť okamžite k nám.“ ,,Nič nemusím,“ chcel mu odvrknúť starý pán profesor, ale potom   sa   rozhodol   zachovať    slušne.   ,,Najprv   sa   upokojte,“ povedal   mužovi,
,,a povedzte mi, o čo ide a či je to naozaj také súrne.“ ,,Je a veľmi... už hneď poďte,“ tlstý muž skoro kričal na starého pána. Jazýček chvíľu čakal aspoň na trochu slušnosti, ale potom si iba vzdychol a zobral tašku. ,,Keď Vám mám pomôcť, tak mi povedzte, o čo ide. Veď ani neviem, čo si mám zobrať so sebou,” presviedčal nedočkavca. Tučný pán začal hovoriť pokojnejšie: ,,Môj syn je zakliaty gramatickým kúzlom. Rozbil kameňom sklo na okne zlej babe Gramatjage, ktorá býva za mestom. Ona ho potom začarovala tak, že môže hovoriť iba prídavné mená.“ ,,Ahá,“ povedal smutne starý profesor, „mám na to lieky, len musím zobrať so sebou ten správny.“ Potom vopchal do kabely tabletky a povedal: ,,Poďme!“
Postihnutý chlapec bol vernou kópiou otca. Tučný, so zlostným pohľadom. ,,Aký máš pocit, chlapče?“, spýtal sa ho profesor a napäto čakal odpoveď. Nedočkal sa jej, chlapec bol ticho. ,,Prečo ho trápite?“, oboril sa na Jazýčka nahnevane otec, ,,vari nevidíte, ako mu je?!“ Vtedy chlapec zlostne dupkajúc nohou začal kričať: ,,Zle, zle, zle...“ Profesor sa zarazil. Obrátil sa na otca a dôrazne mu povedal: ,,Keď mám vášmu synovi naozaj pomôcť, tak dovoľte, aby som mu položil ešte dve otázky.“ Sám sebe sa čudoval, aký je pokojný. On predsa sem prišiel s tým najlepším úmyslom pomôcť a tu sa mu dostáva len okrikovania! Potom  vidiac, že tučný otec stíchol, opýtal   sa   chlapca: ,,Kedy  sa ti to stalo? A kde?“ „Dnes... tam,“ odpovedal chlapec a ukázal von oknom, za ktorým bolo vidieť domček baby Gramatjagy. Vtom sa starý pán znovu otočil na chlapcovho otca: ,,Musím si na chvíľu odskočiť domov po správne tabletky... Vy ste nesprávne určili druh kliatby. Váš chlapec nehovorí prídavné  mená. O hodinu som naspäť.“
A tak tomu naozaj bolo. Jazýček doniesol správne tabletky. Z nich sa chlapcovi reč naskutku vrátila, ale profesor sa od neho slova vďaky nedočkal. Ani chlapcov otec sa nesprával lepšie. Iba milá a slušná chlapcova mama vedela slovami prejaviť Jazýč-kovi vďačnosť. ,,A teraz pôjdete ku sklenárovi, kúpite sklo a zasklíte babe Gramatjage okno,“ prikázal profesor chlapcovi i jeho otcovi. ,,Ešteže čo! Toho sa tá striga nedoč-ká,“ rozhorčil sa otec. ,,Ej veru dočká,“ pousmial sa starý múdry pán, ,,babka Gramat-jaga nie je zlá, iba prchká. Teraz už istoiste ľutuje, že vám narobila starosti. Ale to   okno jej radšej dajte opraviť. Môj liek účinkuje len do polnoci. S polnočným úderom hodín sa kliatba vráti. Ale Gramatjaga, keď ju slušne poprosíte, kúzlo určite zruší.“
Všetko sa skončilo dobre. Len profesor Jazýček ľutoval, že z úst tých dvoch nevychovancov nemohol počuť prekrásne slovíčka prosím a ďakujem.

Ponaučenie: Naučme sa správne požiadať o pomoc. Naučme sa vyjadriť vďačnosť. Neubližujme, ale pomáhajme starým a slabým ľuďom. Keď sme vykonali niečo zlé, snažme sa urobiť nápravu.



15. Prezradené tajné heslo

Občas chodila na návštevu k profesorovi Jazýčkovi, len tak poklebetiť si, jedna stará tvrdá spoluhláska. Sedeli pred domom, pospomínali kadečo a zrazu spolu-hláska hovorí: ,,Som rada, že som v živote nepoznala vojnu, ale v detstve sme sa často hrávali dobrodružné hry. Vtedy sa stalo čosi, čomu neviem prísť doteraz na koreň. „Ty, Jazýček, určite rozlúštiš aj moju záhadu z detstva.“
,,O čo ide?“, spýtal sa so záujmom starý profesor. A spoluhláska pokra-čovala: ,,Keď sme boli ešte malí, založili sme tajný spolok tvrdých spolu-hlások.     Navystrájali sme sa tam až-až. Mali sme aj tajné heslo a dohodli sme sa, že keď sa toto naše heslo prezradí, náš spolok rozpustíme. Do klubu sme brali len také spolu-hlásky, ktoré súhlasili s tým, že sa po nich v našich slovenských slovách bude vždy písať len tvrdé y. Pri prijímaní sme boli veľmi opatrní. Každá spoluhláska musela vtedy povedať až päť slov, v ktorých sa po nej vnútri slova píše y alebo ý. My sme tie slová pozorne preskúmali. Cudzie slová nás nezaujímali, lebo v nich sa naozaj niekedy po tvrdej spoluhláske píše aj i mäkké. Napríklad  takú spoluhlásku ch sme preverili pomocou slov chyža, chyba, chytať, chýbať, chystať. Slová boli síce len náhodne povyberané, ale päťnásobnú kontrolu sme považovali za dostatočnú. Lenže raz prišli za nami s výsmechom mäkké spoluhlásky a predstav si, naše tajné heslo poznali! Spolok sme museli rozpustiť, čo bola veľká škoda. Bola v ňom perfektná zábava. Dnes ma to už tak netrápi, len som zvedavá, ktorá spoluhláska mohla byť tou špiónkou, ktorá sa votrela do nášho spolku a zradila nás. A vôbec, ako sa mohla do nášho spolku dostať?!“
Profesor Jazýček chvíľu nič nehovoril, úporne nad tým rozmýšľal. Potom sa ozval: ,,Nezradila vás žiadna tvrdá, ale iná spoluhláska. Len trochu porozmýšľaj, akého druhu mohla byť tá spoluhláska a potom ľahko prídeš aj na to, ako sa jej podarilo získať vašu dôveru a dozvedieť sa vaše tajné heslo. Ale presne, o ktorú spoluhlásku ide, zistíš  len vtedy, keď si ešte dokážeš spomenúť na všetkých členov klubu.“
Aj my, deti, budeme nad tým chvíľu tiež premýšľať. Určite ľahko prídeme na to, akého druhu bola zradná spoluhláska a ako sa votrela do spolku, však?

Ponaučenie: Buďme opatrní v situáciách, keď je to potrebné a nutné.


Spracované podľa z www.infodom.sk