Najčastejšie chyby rodičov v priebehu pohybového vývoja detí do 1 roku

v kategórií: Články
prečítaní: 1451

Najčastejšie chyby rodičov v priebehu pohybového vývoja detí do 1 roku

Kedy a ako často dávať deti na brucho

Poloha na brušku je pre deti veľmi dôležitá. Približne od piateho mesiaca, kedy se deti otáčajú z chrbta na brucho, celý vývoj sa začne odohrávať iba z tejto polohy. A preto je potrebné aby deti polohu na bruchu dobre poznali, vedeli v nej vydržať dostatočne dlhý čas, a aby se im tam hlavne páčilo. V pôrodnici často mamičkám radia, aby deti na brucho nedávali z dôvodu syndrómu náhleho úmrtia, alebo vdýchnutia vlastných zvratkov. Určitá opatrnosť je na mieste u novorodencov (do konca 1. mesiaca), ktorí ešte sami nevedia otočiť hlavičku na brušku. Ale aj vtedy môže byť bábätko niekoľkokrát denne na bruchu pod dohľadom matky. Nie je to tak dávno keď všetky deti od narodenia vyrastali v polohe na bruchu.

Kedy začať deti dávať na zem

Medzi tretím a štvrtým mesiacom je vhodné začínať nechávať deti často na tvrdej podložke, kde sa môžu dobre oprieť a voľne pohybovať. Z hľadiska bezpečnosti je najvhodnejšia zem. Pokiaľ máte doma chladnejšie, je možné použiť hraciu deku, penové puzzle či kusový koberec. Hračičku dávajte jen občas, lenivejšie deti se rady len dívajú a nesnažia sa uchopiť vzdialenejšiu hračku. Fixácia v lehátku dieťaťu neublíži, pokiaľ tam bude tak 10% času. V inom prípade (nad 50% času stráveného v lehátku) sa veľmi blokuje vývoj dieťaťa. V tomto veku bývajú deti často na posteli či gauči. Pre bábätko to nie je ani bezpečné ani prospešné. Matrac je príliš mäkký, dieťa se nemôže poriadne oprieť a dochádza k blokovaniu vývoja. Bábätko, ktoré sa hrá na zemi, naopak môžete volne prenášať podľa toho v akej izbe práve ste. Väčšinou deťom stačí, keď vás vidí a sú spokojné. Výhodou pobytu detí inde ako v postieľke je aj získanie určitého režimu - postieľka je na spanie, zem na hranie. Tento režim vám veľmi uľahčí ukladanie dieťaťa k spánku.

Kedy deti samy sedia

Existuje veľmi rozšírená fáma o tom, že v 6 mesiacoch by malo dieťa už samo sedieť. Z hľadiska vývoja je ale táto požiadavka úplne nereálna. Tento názor pretrváva ešte z čias, kedy boli deti bežne pasívne posadzované, z dôvodu trénovania chrbtových svalov. Bohužiaľ, až keď táto generácia dorástla, zistilo sa, že ich bolí chrbát omnoho častejšie a skôr, ako iné generácie. A pátralo se prečo. Nakoniec prišli odborníci k záveru, že chrbát bol preťažovaný už v detstve, a názor o pasívnom posadzovaní detí sa diametrálne zmenil. Bohužiaľ v USA sú vo fáze pasívneho posadzovania iba teraz, takže veľa kníh preložených z angličtiny, vás môže k pasívnemu sedu nabádať. Sed je vyvrcholením celého vývoja. Väčšina detí najskôr stojí a lezie, a až potom, co si lezením posilní chrbtové svaly, začína sedieť. Sadnú si tak, že z polohy na všetkých štyroch idú na bok a potom si vyberú jednu nebo obe dolní končatiny. Zo začiatku se voštinou ešte drží rukami zem. Až v okamihu, kedy si uvoľní ruky pre hru, je chrbát pripravený na sed. V jednom prípade není možný sed z ľahu na chrbte, tak ako u dospelých. Niekedy si deti tak sadnú, kedy sú v zvýšené polohe (autosedačka, kočík, kolená ad.), alebo sa za niečo chytia a vytiahnu sa do sedu (tyčky od postieľky, madlo v kočiariku). Ale i to je pasívni sed, rovnaký a išlo by ste je posadili na zem vy samy. Tu je na mieste pevne zapásať bezpečnostnými pásy tak, aby sa dieťa nemohlo posadiť. A prečo je pasívni sed tak nebezpečný. Pretože okrem toho, že deťom ničí chrbát, je schopný aj zablokovať psychosomatický vývoj. Väčšina pasívne posadených detí nikdy, nebo jen veľmi krátko lezie. Sed je cieľ celého vývoje a lezení je cesta k nemu. Pokiaľ dieťaťu ponúknete cieľ skôr, než prejde cestu, pravdepodobne už se po nej nikdy nevydá.

Proč niektoré deti nelezú

Lezenie je jedným z najdravších pohybov vo vývoji vôbec. Nielen, že prepojuje hemisféry a tým sa zlepšuje koordinácia a sústredenie, ale hlavne posilňuje chrbtové a brušné svaly a pripravujeme telo na sed. Deti, ktoré lezú sú samy sebe najlepším terapeutom. Dokáže sa preliezť drobnými nezrovnalosťami tela. Lezení zaujíma vo vývoji veliký časový úsek, väčšinou 4 až 5 mesiacov, než začnú deti samy chodiť. Bohužiaľ i dnes je dosť detí, ktoré nelezú. Dôvodov je viac, ale zemi najčastejší patrí bezkonkurenčne pasívni sed. Niektoré deti nemôžu liezť kvôli chodítku. Chodítko je pomôcka, ktorá môže dieťaťu jedine ublížiť. V žiadnom prípad mu neumožní rýchlejší nástup chôdze. Je výhodná jen pre rodičov, ktorí chcú mať kľud od svojich detí. Deťom sa páči, že vidí z inej perspektívy a rodičia sú radi, že se im nemôže nič stať. Bohužiaľ se im nemôže stať ani to, aby liezli. Deti se na vás stávajú závislými, zoberiete im radosť z toho, co dokázali ony samy. Motivácia detí dostať se do sedu je totiž hnacím motorom celého vývoje.

Stoj a chytanie detí

Dieťa, ktoré se dostane do stoje, je potreba čo najskôr naučiť ako dole. Pokiaľ mamička začne dieťa chytať alebo skladať zo stoja, dieťa má pocit, že matka je súčasťou jeho pohybového stereotypu. Také dieťa sa púšťa, kedykoľvek vidí matku v blízkosti, dokonca aj vtedy, kedy už dávno vie ísť dole. Preto sa väčšina úrazov sa stáva v priamej blízkosti rodičov. Naopak dieťa, ktoré není chytané, se veľmi skoro sa naučí spoliehať samo na sebe. Pri nácviku zliezania zo stoja doporučujú odstúpiť na dostatočne veľkú vzdialenosť a udržovať s dieťaťom očný kontakt. Hovorte naň kľudným tónom, aby se držalo a nepúšťalo, inak spadne. Lákajte dieťa pomocou hračky dole, ale nedovoľte, aby se vás chytalo. Pokiaľ dieťa odmieta spolupracovať, radšej obe nohy pokrčte v kolenách do kľaku, než aby ste ho zložili. Z kľaku sa už dieťa bez problémov dostane na zem, a pritom sa môže natrénovať ako na to. Pri prípadnom pádu situáciu zľahčite, určite neľutujte. Dramatický výraz vašej tváre môže rozplakať aj veľmi statočné dieťa. Každý pád je dôležitá informácia do mozgu, ako nabudúce neurobiť pohyb. Hlavička vašeho dieťaťa je na pád teda pripravená omnoho lepšie, než kedy zrastú lebečné švy. Určite nedoporučujú obkladať vankúšmi či zabezpečiť helmu. Každé dieťa brzdí (či nebrzdí) svoj pád podľa povrchu na ktorý je zvyklý. A väčšinou na asfalte vaše dieťa nikdy žiadny vankúš nestretnú a ani helmu na sebe celý život mať nebude.

Vodenie detí za ruky

Väčšina detí potrebuje od prvého stoja do chôdze uraziť dlhých 4- 5 mesiacov, ktoré trávi lezením a obchádzaním nábytku. Väčšinou si rodičia myslia, že chôdze prichádza omnoho skôr.


Často se stáva, že chcú tuto fázu skrátiť vodením za ruky a tím urýchliť nástup chôdze. Vodenie za ruky nemá bohužiaľ s chôdzou moc spoločného a už vôbec ju neurýchľuje. Dieťa sa na vás zavesí a reflexne pohybuje nohami. Vaše dobre myslená pomoc se obráti spíše proti dieťaťu, nastáva stagnácia vývoja. Dieťa se fyziologicky nemá kam vo vývoji posunúť a nástup chôdze se naopak spomaľuje. A tak výšina detí vodených za ruky začína chodiť až okolo 15- 18 mesiaca. A ich rodičov či babičky často končí v ordináciách rehabilitačných lekárov s bolesťami chrbta. Preto doporučujú nechať svoje dieťa v kľude liezť a obchádzať nábytok, nijak nezasahovať do jeho vývoje a chôdze príde tak skoro, jak jen to je u vašeho dieťaťa možné.

Najviac pomôžete svojím deťom tým, že im vôbec nebudete pomáhať.